
Dnešok by sa patrilo zakončiť nejakou obsiahlou úvahou na úplne nezmyselnú tému. Ostatne ako väčšinou. Môžeme začať témou medziľudských vzťahov. Keďže blog.cz má aj naďalej obmedzenú kapacitu písaného textu, nejako to ustručním, lebo vzťahy medzi vyššími oraganizmami sú často komplikovanejšie ako sám nechutný nepotrebný týrajúci predmet, ktorý s láskou nazývam fyza. Pevedzme, že sa riadim frázou - v každom zle je niečo dobré a naopak. Pracne, ale predsa som teda vydolovala jedno - zrejme jediné - plus, ktoré fyzika obsahuje, a to, že sa nemení. Sú zákony, ktoré sa skrátka porušiť nedajú a aj keby ste sa posladali, z okna proste nevyskočíte bez toho, aby ste sa predsa len nedobrovoľne nezložili do čudného tvaru pripomínajúceho aukajúce klbko. Možno jedno jediné pozitívum, ktoré do života fyza - a matika samozrejme - prináša. Nemení sa.
Čo sa ale stane s medziľudskými vzťahmi, keď len tak nerozvážne vyskočíme z okna? Problém nastáva v tom, že mieru zákonom stanovujeme my. To v praxy znamená, že z okna síce vyskočíš, ale ak sa ti to zdá vysoko, skrátka sa zasa vrátiš späť dnu. Neviem akým spôsobom, ale vrátiš. Prenesene do normálnej reality by to znamenalo, že na pokakanie medziľudských vzťahov stačí jeden jediný faktor - vy. Hm, nemala som začínať s touto témou, už neviem čo ďalej. fylozofovanie ma prešlo, keď sa ma dneska minimálne traja ľudia pokúsili nasrať, a to solídne a pre úplnú prkotinu. Pokiaľ nikto nezomiera, alebo niečo podobné, má vôbec zmysel na niekoho narevať, že je úbohy a nespôsobilý retard, ktorý ani nevie v ruke udržať mobil? Nemá, ja viem. Raz niekto nareve, a potom zasa niekto nareve na neho, lebo v základnom popise medziľudských vzťahov je aj akcia a reakcia. To by mali vedieť aj úplný antitalenti ako ja. Je to takmer nepísané pravidlo, že to, na čo sme jeden deň naštvaní, stane sa - naším pročinením - na druhý deň nám. Ale keď už mám v tom zabodnuté dokonale namanikúrované prsty my, už to taký problém nie je.
Ľudia si nevedia priznať chybu a keď už su ju priznajú - aspoň samy pred sebou - cítia sa trápne a tak nejak nesvojprávne. Ale prečo? Je to tým, že v dnešnom morskom svete je to skrátka o tom, že ak ukážeš svoju slaposť, zožerie ťa prvá kosatka, ktorá bude plávať okolo? Myslím, že som trafila. To bude problém. Ľudia až moc dbajú o tom, aby skrývali vlastné emócie a tak príde deň, kedy si uvedomia, že ich už naodbro potlačili také, aké boli a spravili zo seba zvnútra úplne nového humanoida naprogramovaného na autopilota. Hnev, ľútosť, šťastie,... To všetko smieš ukázať len niekde, kde to nikto neuvidí! To máme ako hlavný a nezmeniteľný príkaz naprogramovaný samy od seba. No človek nie je stroj, aby autopilota z času na čas nepretlačil a nezahral sa na Rockyho a to si potom odnášajú všetci a všetko v okolí pár desiatok kilometrov. Tak sakra vzkričte sa doma do vankúša a nehrajte na nervi nevinným!!
Asi si idem dať sprchu a pôjdem to vzspať.
Fakt dnes už nemám náladu.
Dostali ste ma...gratulujem!