close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Prosinec 2009

Goodbye....Kiss my ***!

4. prosince 2009 v 22:32 | Deli (Little Lady) |  Deli says
Takto nejako sa končí drvivá väčšina vzťahov. Hups. Teraz ale nejde o vzťahy ako vzťahy, ale vzťahy ako priateľstvá. Pardon. Preklep. To nie sú priateľstvá, to sú ....
Ja neviem ani čo to presne je. Čo tak im v tomto článku hovoriť Bubáctva. Keď som bola malá, všetkým ľuďom, ktorí sa mi nepáčili som chrstla do tváre, že sú bubáci. Neviem, čo to má nefinovať. Možno vzťah k tým údajným priateľom s odstupom času. No ale keď to zhodnotím z nadhľadu, žiadny tam už neostal....alebo žeby predsa?

Pár rokov dozadu som mala svoj svet. Svet, v ktorom som vyrástla a žila v domniekne, že iný neexistuje. Všetkého nového som sa desila. Myslela som, že každé vymknutie sa zo stereotypu je zlé, že sa to nesmie stať. Vôbec som si neuvedomovala, že mi po celú tú dobu niečo chýbalo. Nemala som si to ako uvedomiť. Nepoznala som to. Hej, možno preháňam, alebo som až moc precitlivelá, ale tak nejak som sa vtedy cítila. Ten pocit si zapamätám asi do konca života. To zvieranie žalúdka a neustále nutkanie plakať. Fakt som v tom žila tak dlho? A potom mi ešte hovorte, že v škole sú najlepší ľudia. Ako vôbec toto môže niekto vysloviť?!

No hej, teraz sa mi kecá, keď som zistila, že to nie je o mne. Je to o nich! Je to o tom, že ak proste niekto nechce s vami udržať "bubáctvo", tak s tým nič nezmôžete aj keby ste sa poskladali. Najhoršie je, že to, že to boli bubáctva vám dojde až o pár rokov, keď sa presvedčíte, že ste neboli na vine. Ja som nebola. Keby som totiž bola, nemala by som teraz pri sebe takých skvelých ľudí, akých mám.(kebz sa to ešte niekedz opakovalo, pripomeňte mi, že mať v gatiach pred prvým dňom na strednej je kravina )

Vtedy to ale také jednoduché nebolo. Hej, cítila som sa, že k nim patrím. Cítila som, že ma berú k sebe, ale nie stále. Mala som pocit, že im potrebujem dokazovať, aká som pre nich hodnotná. Že má zmysel sa so mnou bubáčiť. Dokonca sme sa často zabávali a hovorili si tajomstvá. V istom zlome som ale pochopila, že to len ja som ich brala ako niekoho, kto má byť môj bubák. Oni mali seba. Nikoho iného nepotrebovali. Netuším, ako by som bola dopadla, keby som si to neuvedomila načas.

Načas bolo v mojom prípade až takmer pri konci. Až po polovici môjho doterajšieho života mi do hlavy konečne niekto kopol. Nikdy im to nezabudnem aj keď sa tak niekedy neprávam. Až vtedy mi došlo, že bubáctvo sa nerovná priateľstvu a tiež, že to nie je celé len o srande. Je to o dôvere. Hej, presne tomu pocitu, ktorý sa dá cítiť len veľmi ťažko. Ten pocit, že nech sa stane čokoľvek, nech poviete čokoľvek, máte možnosť to obrátiť naopak a po čase sa na tom zasmiať.

Je to pocit, že aj keď prídu ďalší a bude s nimi rovnako fajn, budete pre niekoho na prvom mieste. Ten pocit, že aj keď sa neuvidíte desaťročie, vždy keď uvidíte hokej v telke, fialového slona, alebo slovíčko upír, spomeniete si a usmejete sa, že tam niekde je niekto, kto sa možno v tej istej chvíli usmial tiež, lebo uvidel to isté a pochopíte to len vy dvaja.

Neznášam bubákov!!! Najradšej by som im niečo fakt škaredé povedala a serie ma, že keď vidím, že na mňa zabudli ma to stále trochu štve. Nemám dôvod bzť naštvaná alebo smutná, lebo som zabudla tiež, ale aj tak...

Tak bubáci...goodbze a kiss my ass!!!